Niekoľko poznámok k 4. aprílu 1945

Koniec vojny na Slovensku sa začiatkom apríla 1945 nezadržateľne približoval. Ľudácki pohlavári sa zbalili najskôr do Holíča a následne zdupkali do Rakúska. Ich nacistickí spojenci strácali pôdu pod nohami a Adolf Hitler 20. apríla mal osláviť svoje posledné narodeniny. Z bývalého nafúkaného vládcu sveta zostala len troska. Červená armáda sa začiatkom apríla spoločne s Rumunskou kráľovskou armádou približovala k hlavnému mestu Slovenska Bratislave.

Je úplne jasné a nespochybniteľné, že to boli práve vojaci Červenej armády, ktorí oslobodili Bratislavu vo večerných hodinách 4. apríla 1945. Celkom 742 z nich za to zaplatilo životom. Po vojne vznikol cintorín pre padlých sovietskych vojakov na Slavíne.  Je to dôstojné miesto pre 6 485 padlých príslušníkov Červenej armády z mnohých národov a národností bývalého Sovietskeho zväzu. Pripomínať si 4. apríla ich obeť pri oslobodzovaní Slovenska je úplne prirodzené a to aj za účasti najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky. Celkovo pri oslobodzovaní Slovenska zahynulo viac ako 65 000 príslušníkov Červenej armády, cez 10 000 príslušníkov Rumunskej kráľovskej armády a viac ako 1800 príslušníkov 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Rumuni našli miesto na Vojenskom cintoríne vo Zvolene, Celkom 1361 príslušníkov nášho armádneho zboru je pochovaných na cintoríne v Háji Nicovô v Liptovskom Mikuláši. A tu je potrebné sa vrátiť k už spomínanému dátumu 4. apríla 1945. Je to aj deň oslobodenia mesta Liptovský Mikuláš. Bola to jedna z najťažších bitiek našich vojakov v 2. svetovej vojne, ktorá trvala cez 60 dní a mesto niekoľkokrát bolo oslobodené a opätovne obsadené nacistami. Háj Nicovô  je najvýznamnejším pietnym miestom na obete českých, slovenských ako aj príslušníkov iných národností, ktorí boli súčasťou 1. československého armádneho zboru v ZSSR a padli za našu slobodu a porážku nacizmu. Nemali by sme na to zabúdať. Položme vence a kytice v Bratislave na Slavíne, ako aj na Háji Nicovô v Liptovskom Mikuláši.

V týchto dňoch som opätovne listoval v publikácii o stratách národov ZSSR v 2.svetovej vojne. Vždy ma tie čísla šokujú. Viac ako 26 miliónov obetí. Najviac v Rusku, na Ukrajine a Bielorusku a keď si to uvedomím tak hlava mi akosi neberie vojnu na Ukrajine. V rámci ozbrojených zložiek padlo celkom 5 756 000 Rusov, 1 377 400 Ukrajincov a 259 200 Bielorusov. Veľké obete priniesli aj ostatné národy bývalého ZSSR. Čo sa týka civilných obetí počas nacistickej okupácie tak na Ukrajine bolo zavraždených 3 256 000 ľudí, v Rusku 1 800 000 a v Bielorusku 1 547 000. V rámci týchto troch častí ZSSR je alarmujúci počet 168 600 zavraždených detí. Áno sú to len čísla a nič nehovoria o individuálnom utrpení obetí a ich najbližších. Oveľa viac však vypovedajú o nezmyselnosti súčasného vojenského konfliktu.

Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že je potrebné uctiť si pamiatku našich osloboditeľov tak na Slavíne ako aj v Háji Nicovô.

autor: Stanislav Mičev