Boris Zala: Izrael, Arabi a Islam

Útoky z Pásma Gazy sa opakujú od uchopenia moci Hamasom. Okrem brutality Hamasu tak bolo všetko v aktivite tejto teroristickej organizácie predvídateľné. 

Pripomeňme si len, že Hamas síce vyhral voľby v roku 2006, ale hneď v počiatku vojensky zlikvidoval konkurenčnú palestínsku organizáciu Fatah – ktorá stále vládne na území Západného brehu Jordánu. Odvtedy Hamas permanentne vyvoláva konflikty väčšieho či menšieho rozsahu, útočí na Izrael prevažne raketami. Jeho najsilnejším spojencom je Irán a dá sa povedať, že riadiacim centrom sú Iránske revolučné gardy. A len tak mimochodom, od momentu, keď sa dostal k moci sa už žiadne voľby nezopakovali…

Je zbytočné rozplietať klbko palestínsko-izraelského konfliktu, lebo aj tak si ho rôzne ideologické (a náboženské) skupiny vyložia vždy po svojom. Skôr by som poukázal na istý posun: v počiatku mal tento konflikt skôr nenáboženský, ale národný charakter. Bol to konflikt arabsko-izraelský a bol videný aj chápaný z perspektívy panarabskej ideológie 50. – 70. rokov. Keď panarabizmus začal ustupovať národným záujmom (projekty panarabských štátov, ako napr. únia Egypta a Sýrie atď.), aj problém obyvateľov Zajordánska a Gazy sa začal meniť na otázku „Palestínčanov“: a idea vlastného štátu vlastne viedla k vytváraniu nového národa Palestínčanov.

Teda čo robiť? Tvrdo sa vyrovnať s Hamasom. Ale ak nechceme, aby sa nám tu za pár rokov sformoval nový Hamas, vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu je nevyhnutné. 

No v širšom priestore Blízkeho a Stredného východu sa po zlyhaní panarabských projektov postupne začína šíriť hnutie panislamské. Pozadie tohto posunu je zároveň aj posunom ideologickým: od moderných, sekulárnych a občianskych ideálov ku náboženským, tradicionalistickým a klerikálnym modelom. V politickom premietnutí – posun od ľavicových, modernizačných a proeurópskych hnutí ku konzervatívnym, fundamentalistickým hnutiam. Tie sa postupne začali premieňať na militantné sekty skúšajúce vytvoriť náboženské štáty. V spomínanom regióne sa uchytil islamský fundamentalizmus.

Tomuto procesu sa nevyhol ani Izrael. Pôvodná izraelská sekularita – ten štátno-demokratický sionizmus vedený predovšetkým demokratickou ľavicou – ustupovala do úzadia. A do popredia sa stále viac dostávali ortodoxné a ultraortodoxné náboženské skupiny a predstavy. Mierový proces, ktorý vyústil do dohody z Osla – a podotýkam, mal to byť len začiatok mierového procesu – bol vedený politikmi, ktorí stáli rázne za občianskym charakterom izraelského štátu. Mesianistické skupiny Židov sa vehementne usilovali tento proces znemožniť. Vtedajšieho mierotvorcu Jicchaka Rabina vyhlasovali za zradcu, prirovnávali ho ku kolaborantom nacistov, až ho židovský extrémista napokon zavraždil. Rabin sa totiž staval aj proti nábožensky motivovanému osídľovaniu Palestíny.

Nebudem detailnejšie popisovať vývoj izraelskej politiky, len pridám, že do toho vstúpil aj koncept „národnej jednoty“, ktorého sa chytil aj dnešný premiér Benjamin Netanjahu: pod ideou národnej jednoty však postupne vtiahol do politiky Izraela všetko od nacionalizmu, rasizmu, xenofóbie, ochrnutia slobody médií, diskreditácie súdnictva, indoktrináciu verejného vzdelania nacionalizmom, prenasledovanie ľudsko-právnych organizácií, kriminalizáciu opozície a nám takú známu korupciu. Možno povedať, že pod vedením Netanjahua sa štát z reprezentanta občianskych práv a demokracie stal nástrojom náboženských fanatikov, nacionalistov a konzervatívnej pravice. Netanjahuov posledný útok na najvyšší súd však pochopili Izraelčania ako posledný pokus o deštrukciu demokracie a nastolenie autoritársko-teokratického režimu – a postavili sa mu na odpor.

Uvádzam tieto skutočnosti preto, aby sme mali jasnú predstavu o vlne ultrakonzerva­tivizmu, ktorá zasiahla celý región. (Rovnako ako náš stredoeurópsky a keby sme neboli v EÚ, tak vám garantujem, že aj náš geopolitický priestor by sa postupne menil na bojisko…) Odporné masakry a vraždenie, ktoré bez akýchkoľvek zábran uskutočnil Hamas a ktoré si za každých okolností žiadajú nielen odsúdenie, ale aj odhodlanie Hamas vojensky zničiť, však nemôžu zakryť potrebu hovoriť aj o okupácii či náboženskom radikalizme židovských osadníkov…

Rovnako, ako na druhej strane zasa akékoľvek akcie Hamasu nemôžu byť ospravedlnené sociálno-ekonomickou situáciou na palestínskych územiach. A už vôbec nie primitívnym, ale veľmi populárnym slovníkom, ktorý by rád včlenil terorizmus a brutalitu Hamasu do veľkej schémy „antiimperialis­tického boja“ – ktorej sa samozrejme hneď chytí Putin, ajatoláhovia, Irán, Maduro či Kim Čong-un… Prirovnať Hamas ku „národnooslobod­zovacím hnutiam“ v protikoloniálnom zápase je zhadzovanie a urážka týchto hnutí a ich étosu (ktorý bol sekulárny a demokraticko-ľavicový). A rovnako, ako som už uviedol, zákerná brutalita Hamasu zasa nerobí z Netanjahua mierumilovného politika a nesmie zastaviť jeho kritiku: aj keď každú hneď označia jeho propagandisti za antisemitizmus.

Teda čo robiť? Bidenova pozícia je tu inštruktívna: áno, tvrdo sa vyrovnať s Hamasom. Ale ak nechceme, aby sa nám tu za pár rokov sformoval nový Hamas, a to nielen v Gaze, ale aj na Západnom brehu Jordánu, vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu je nevyhnutné. Ak to izraelská vláda pochopí, zabráni nielen tomu, aby sa stále v širšom rozsahu nerodil islamský terorizmus, ale aj aby sa neradikalizovala izraelská spoločnosť a zachoval sa Izrael ako demokratický štát. Iné riešenie neexistuje.

Facebook  Slovenské protifašistické hnutie  YouTube