Pavol Vandelia: Zabudnutý hrdina Dušan Hatala z Prietrže

Pred 130 rokmi (1. decembra 1893) sa narodil v evanjelickej rodine učiteľa, nekompromisného vlastenca Samuela Hatalu v Prietrži syn Dušan. Jeho otec podporoval národné hnutie a celý život zasvätil vzdelávaniu a výchove slovenských detí a mládeže, za čo bol vystavený opakovaným útokom uhorských úradov, obviňovaniu z panslavizmu a šikanovaniu.

Dušan mal súrodencov Milana, Ivana, Elenu, Oľgu a Máriu. Vyštudoval za pedagóga na učiteľskom ústave v Horných Strelciach, rád hral na hudobné nástroje. V roku 1914 Dušana a jeho o dva roky mladšieho brata Milana, ktorý študoval na poľnohospodárskej strednej škole na Morave, čakali ako väčšinu mladých Slovákov bahná prvej svetovej vojny. Dušan narukoval v októbri do 15. honvédskeho pešieho pluku v Trenčíne. Jeho jednotku prepravili vlakom do Nemecka.

Na frontoch Veľkej svetovej vojne

Vo februári roku 1915 mu omrzli dolné končatiny, nemohol sa postaviť na ne, a tak ho museli previezť do nemocnice v Jihlave, kde mu chceli nohu hneď amputovať. Vtedy Milan vyprosil u lekárov, aby sa pokúsili brata liečiť. Dušanovi sa tak podarilo uzdraviť a v lete ešte toho istého roku ho prevelili na východný front v Haliči, kde ho povýšili na čatára. Poľnou poštou vytrvalo posiela rodičom listy, v ktorých opisuje strašné podmienky života na fronte. Zákopy plné blata, páchnucej vody a všadeprítomní mŕtvi.

V boji proti Lucku 7. júna 1916 Dušana Hatalu zajali ruskí vojaci. Tu sa mu zhoršil zrak a sťažoval sa na bolesť očí. Podstúpil operáciu v Chersone. Počas pobytu v nemocnici sa 18. októbra prihlásil do česko-slovenského odbojového dobrovoľníckeho vojska, neskôr nazvaného zahraničné československé légie. V nasledujúcom roku sa zúčastnil na krutých bojoch pri Zborove a Tarnopoli.

V Rusku sa stretol s bratom Milanom, spolu slúžili v 7. pešom Tatranskom pluku. Bojovali bok po boku vo viacerých ozbrojených zrážkach, v jednej Dušan zachránil Milanovi život. Dvadsaťpäťročnému Dušanovi sa stala osudnou bitka pri Bachmači 10. marca 1918. Pochovaný je ďaleko od slovenskej vlasti v neznámom masovom hrobe, posmrtne povýšený na nadporučíka.

Prvý sa prebil líniou nemeckej obrany

Slovenský legionár Mikuláš Gacek opisuje túto udalosť takto:

„Bratia, naši bratia! Padli ste i za nás mnohých. Svojou krvou ste vykúpili náš voľný odchod na Sibír a do Francúzska... Tam nám zostal i Dušan Hatala... Len nedávno ho boli v Berezani povýšili na práporčíka.

Keď prišiel medzi nás od 1. divízie v starom ošúchanom dlhočiznom šineli s pridlhými rukávmi, s akýmsi plachým pohľadom belasých očí v ohorenej tvári - veľmi nám imponoval. Čosi detsky úprimného, prostého, nežného bolo v celom jeho zjave. I hovoril takým hrudným, tlmeným hlasom. Ako rád si porozprával! A keď hovoril o rozviedkach, o boji pod Zborovom, nikdy nehovoril o sebe. Slovo ja sa v jeho slovníku nevyskytovalo.

V našej rote už nebolo miesta, zadelili ho do desiatej. No srdce ho aj potom ťahalo k nám. S obdivom nám rozprávali o ňom. Ako viedol svoju čatu pod Bachmačom na Nemcov. Pred útokom všade zháňal pušku, a keď nebolo zvyšnej, kdesi vypriadol sekeru... V ľavej ruke revolver, v pravej sekera - tak sa prvý prebil prednou líniou nemeckej obrany. Napravo-naľavo rozdával strašné údery ťažkou sekerou. A dostal sa až do dediny, no tu ho od chrbta prekvapil guľomet so strechy domu, klesol... A naši museli ustúpiť, ani si ho nemohli pochovať.“

Legionár Štefan Majtán spomínal takto:

„Celé Rusko bolo v revolučnom plameni, vlády sa menili z Kerenského na boľševickú. Ukrajinci tvorili vlastnú armádu a začali sa boje medzi nimi a krasnoarmejcami. Červená armáda tiahla na Kyjev. My sme zostali neutrálni, no Nemci tiahli na Bachmač a niektoré naše roty určili na ich zadržanie. Dodnes spomínam na mladého práporčíka - učiteľa (Hatalu), ktorý túžil na fronte bojovať za národ, obetujúc mu svoj život. Vždy ma slzy polejú pri spomienke na jeho statočné vlastenectvo.“

 

V ťažko vybojovanom Československu

Rodičia Hatalovci sa dozvedeli o smrti syna až 26. decembra 1918 v liste, v ktorom sa Milan konečne odhodlal opísať bratovu hrdinskú smrť, ako aj to, že položil život za slobodu národa a viac už na oltár slobody položiť nemohol.

Milan Hatala patril medzi úplne prvých slovenských dobrovoľníkov na východnom fronte. Bol dokonca tretím v poradí, prvým bol jeho krajan Štefan Fajnor, ktorému sme nedávno v Senici odhalili pomník. Milana oficiálne prijali do légií už 26. marca 1916 v Jekaterinburgu. Po vojne, v roku 1920 sa cez Sibír a Vladivostok vrátil do ťažko vybojovaného Československa a pôsobil v pozícii kapitána v posádke Čs. armády v Levoči, neskôr hospodáril na statku pri Senici, ktorý mu štát pridelil za zásluhy. Po rozbití ČSR v marci 1939 a nástupe nacizmu pomáhal utečencom z protektorátu. Aj jeho sestry sa zapojili do protifašistického hnutia, Elena o. i. tlmočila francúzskym partizánom.

Ako 45-ročný sa Milan opäť chopil zbrane, aby pôsobil aj v druhom odboji – proti fašizmu a za obnovenie Československa. Ilegálne emigroval do Veľkej Británie, kde sa podrobil modernému výcviku. Zúčastnil sa na bojoch vo Francúzsku a so Spojencami oslobodzoval i Plzeň.

Nastúpila nevďačná doba

Slovenská legionárska obec dala zhotoviť pamätnú tabuľu Dušanovi Hatalovi u sochára Vojtecha Ihriského. Ten začiatkom roka 1927 prišiel do Prietrže pre jeho fotografiu a pritom si aj pozrel miesto, kde sa mal pomníček osadiť. V máji 1928 tabuľu zaslal do Prietrže, kde ju  osadili na rodnom dome Dušana Hatalu a odhalili 3. júna.

V dobe socializmu sa legionárska história zamlčovala a bronzová súčasť tabule s Hatalovou podobizňou v roku 1950 odložili do depozitu miestneho úradu. Kamenný zvyšok na fasáde domu zostal. Pamätnú tabuľa obnovili pri rekonštrukcii domu do pôvodného stavu v roku 2014.

Milana ako veterána 1. a 2. sv. vojny za nového komunistického režimu od roku 1953 väznili dlhých desať rokov. Otec Samuel sa synovho prepustenia nedožil, zomrel roku 1956. Milan po prepustení na slobodu roku 1963 pôsobil v rozličných, aj robotníckych, profesiách, zomrel náhle po štyroch rokoch.

Z českej iniciatívy v roku 2018 na sté výročie bachmačskej bitky na Ukrajine odhalili nový pomník vo Veľkej Doči a pamätnú tabuľu na budove železničnej stanice v Bachmači so zoznamom 85 padlých, pričom dvaja sú Slováci: Silvester Brna a Dušan Hatala.

Osudy bratov Hatalovcov z Prietrže sú pre väčšinu spoločnosti neznáme. Našou spomienkou na nich môžeme aspoň takto symbolicky  vzdať úctu.