Martin Krno: Životom prekonal vlastnú smrť (pred 80 rokmi zahynul kpt. Ján Nálepka)
Pred 80 rokmi, 16. novembra 1943 zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mesta Ovruč veliteľ Prvého čs. partizánskeho oddielu v ZSSR Ján Nálepka. Naša rodina bola úzko spojená s osudmi tohto, naozaj nepreháňam, národného hrdinu.
(na titulnej foto Ján Nálepka s generálom Saburovom)
Keď po vojne moji rodičia pôsobili na československom veľvyslanectve v Moskve, často sa stretávali s tamojšími účastníkmi protifašistického odboja, či už na Slovensku alebo na za vojny Nemcami okupovanom území. A práve od tých z Ukrajiny a Bieloruska často počuli uznanlivé slová o jednom výnimočnom mladom dôstojníkovi s krycím menom Repkin. Napokon, bol ton jediný Slovák, ktorého počas vojny Prezídium Najvyššieho sovietu ocenilo titulom Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam (2. mája 1945).
Chcel sa vrátiť domov
Keď sa otec, Miloš Krno, v roku 1953 rozhodol zanechať diplomaciu a venovať sa najmä literárnej tvorbe, začal písať román o Nálepkovi. Zoznámil sa s jeho rodičmi, súrodencami, kamarátmi zo Smižian, S otcom a matkou Jána Nálepku absolvoval cestu po miestach bojov slovenských partizánov na Ukrajine, samozrejme, neobišli ani Ovruč.
Ján prešiel k sovietskym partizánom na armádnom tátošovi. Preto po vojne dajakí byrokrati Nálepkovcom v Smižanoch zrekvírovali koňa. Keď sa to na Ukrajine dozvedeli, Nálepkovmu otcovi jeden kolchoz darovali krásneho grošáka. Napriek problémom s jeho prevozom, koník sa dostal na Slovensko.
Druhý raz podobnú cestu absolvoval môj otec s priateľom, budúcim národným umelcom, Júliusom Nemčíkom, ktorý mu ilustroval prvé vydanie knihy Vrátim sa živý. Vyšlo v roku 1958, keď som narodil. Rok predtým mal premiéru dokumentárny film režiséra Jána Beera Kapitán Nálepka. Hrdinove slová matke pri rozlúčke, keď išiel na východný front, že sa vráti živý, využil otec pri pomenovaní svojho najznámejšieho románu.
Novodobé sochoborectvo
Pri príležitosti súčasného výročia hrdinskej smrti Jána Nálepku som rád, že sa aj môj otec v roku 2004 pri audiencii u vtedajšieho prezidenta Rudolfa Schustera pričinil o povýšenie kapitána Nálepku do hodnosti brigádneho generála. Schuster to urobil napriek tomu, že sa mnohí za viaceré krivdy a deformácie pokrokových myšlienok konkrétnych politikov v minulosti zbabelo mstili na osobnostiach, ktoré už povojnových časov nežili.
A tak sa stali terčom spochybňovania, hrubého zosmiešňovania, nenávistnej irónie, či doslova fyzických útokov - na ich sochy. Či už to bol v Česku Július Fučík alebo na Slovensku Ján Nálepka a ďalší účastníci protestných hnutí od sociálnych bojov v prvej ČSR, cez ilegálnu protifašistickú činnosť, až po priame ozbrojené vystúpenie proti lokajskej spolupráci Tisovho režimu s nacistickým Nemeckom na východnom fronte a doma v Slovenskom národnom povstaní.
Hromadne sa premenúvali názvy ulíc a námestí. A toto pochybné sochoberctvo sa deje na pokračovanie. Dokonca cez prsty sa pozerá aj na Vladimíra Clementisa, s ktorým sa mimochodom Nálepka zoznámil na konferencii mladých učiteľov v Tešínsku v júli 1933. Komunistickí lídri ho síce dali popraviť, ale bol tiež členom jednej „neželateľnej“ politickej strany. Nálepka sa ako chlapec angažoval v mládežníckej organizácii agrárnej strany, ako učiteľ v Stupave pomáhal sociálnym demokratom, ale nebol ich členom. Zrejme dezertoval na zlú stranu frontu...
(Vladimír Clementis a Ján Nálepka (druhý zľava) na stretnutí učiteľov v Komornej Lhotke)
Iste, možno diskutovať o absencii kritickejších pohľadov na viaceré detaily, vhodnosti frekvencie, či o nadmernej okázalosti osláv jednotlivých jubileí. To však mohla byť chyba alebo prehnaná aktivita niekdajších straníckych a štátnych ideológov. Samotné historické osobnosti nie súm za to vinné. Je nespravodlivé, keď sa na ich úkor nový politický režim pokúša spochybniť ten predchádzajúci.
Tak po novembri 1989 pôsobila propaganda. V niektorých prípadoch išlo aj o osobnú pomstu, o akýsi pomýlený pocit zadosťučinenia. Medzi tými, čo sa podieľali na zneuctení jazdeckej sochy kpt. Nálepku v Stupave a jej prenesení na nedôstojné miesto do lesa, boli potomkovia ľudákov, čo sa koncom 30. rokov „zaslúžili“ o šikanovanie ľavicovo orientovaného mladého učiteľa. Dnes, našťastie, jeho jazdecká socha stojí pred základnou školou.
Kapitán Repkin v literatúre a filme
Otec mi často hovoril o Nálepkovi. Dopočul sa o ňom už počas štúdia za vojny ako o pokrokovom učiteľovi, odporcovi fašizmu a ľudáctva, ktorý prešiel k sovietskym partizánom a padol pri oslobodzovaní mesta v Žitomirskej oblasti na Ukrajine.
Podľa románu nakrútil v roku 1966 televízny film režisér Andrej Lettrich rovnomenný televízny. Úlohy kapitána sa v ňom zhostil Elo Romančík, ďalej hrali František Zvarík, Oldo Hlaváček, Mária Kráľovičová a iní známi herci. Na túto tému nadviazal v roku 1973 aj celovečerný hraný film Zajtra bude neskoro, nakrútený podľa scenára Miloša Krnu a bieloruského dramatika Anatolija Delenika v medzáinárodnej koprodukcii. Režisérmi boli Martin Ťapák a Alexander Karpov.
Milana Kňažku za hlavnú postavu odmenili Zlatým slnkom na XI. filmovom festivale v Trutnove. Bola to vôbec jeho prvá hlavná rola, ktorou vošiel do širšieho povedomia slovenskej verejnosti. Pôvodne sa rátalo s Ivanom Mistríkom, ale bieloruským partnerom sa viac pozdával Kňažko, ktorý mal hrať vedľajšiu rolu. Ďalších hereckých úloh sa zo Slovákov zhostili Oldo Hlaváček (ten hral aj prvom filme), Michal Dočolomanský, Jozef Budský, Mikuláš Huba, Juraj Sarvaš, Ivan Rajniak, Anton Mrvečka atď.
Sovietsky generál Alexander Nikolajevič Saburov, pod ktorého velenie patrila aj Nálepkova jednotka, vydal knihu pamätí Tajomný kapitán, bol aj odborným poradcom filmu Zajtra bude neskoro. Viedol s mojím otcom polemiku. Zo svojho pohľadu bazíroval na viacerých detailoch. Nedal si však povedať, že v románe i v hranom filme nejde o presný životopis, ale o umelecké zobrazenie, ktoré pripúšťa i dávku fantázie autorov.
Prvá kniha o hrdinovi pochádza z pera jeho spolubojovníkov Viliama Šalgoviča a Františka Petra Prišli z východu (1950), neskôr v roku 1966 Šalgovič napísal ešte publikáciu Kapitán Repkin odchádza. V roku 1972 uviedol Slovenský rozhlas v Košiciach hru I. Nazarova a A. Žarnikova Poď a podaj ruku, priateľ v réžii Andreja Medveca. Divadelnú drámu o Nálepkovi napísala ruská autorka Inna Saburovová.
Zaujal aj výtvarných umelcov či skladateľov
Osobnosť Nálepku inšpirovala mnohých výtvarných umelcov, slovenských, českých i ukrajinských. Ľudovít Ilečko ako záložný dôstojník počas vojny navštívil Nálepkových rodičov v Smižanoch. Z jeho portrétov je najzaujímavejšia práve uhľokresba mladého vojaka hrdina v rovnošate sediaceho za písacím stolom.
Český sochár Otakar Kozák prispel pomníkom hrdinu v nadživotnej veľkosti, ktorý odhalili v roku 1954 v Spišskej Novej Vsi (po novembri 1989 sochu tiež pomaľovali). Jiří Květoň a Eugen Nagy zase v Trnave a Ján Kulich v spomínanej Stupave. Z ďalších prác treba uviesť plastiky Pospíšila, Pavla Bána, Ladislava Snopeka a Anny Kišákovej, obrazy Maximiliána Schurmanna, Jána Ilavského, Milana Gašpara a najmä olejomaľby, gvaše a sépie Júliusa Nemčíka.
Milan Novák, vedúci Vojenského umeleckého súboru kpt. Jána Nálepku zložil Dumku o Nálepkovi pre tenor, baryton, mužský zbor a orchester. Slová k nej napísal Milan Ferko. Zdenko Mikula využil báseň Jána Chovanca na skladbu Pieseň o Nálepkovi. Ladislav Holoubek spolu s Jarkom Elenom vytvoril dielo pre mužský zbor Pochod kapitána Nálepku. Rudolf Macudzinski sa v novembri roku 1956 sa stretol s Nemčíkom na jeho výstave a zhudobnil maliarove obrazy venované Nálepkovi.
Nálepkov najmladší brat Jozef, mimochodom tiež partizán, pravda bojujúci v slovenských horách, dlhé roky pôsobil v diplomacii. Na dôchodku začal písať literatúru faktu, svoje spomienky venoval aj Jánovi. V roku 1995 mu vyšli memoáre Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi a dva roky pred smrťou (2012) Kapitán Nálepka - Repkin. Jozef Nálepka bol otcov priateľ, v poslednom období som sa aj ja s ním viackrát stretol na mnohých podujatiach. Známa česká speváčka a herečka Světlana Nálepková je jeho dcéra.
Na vojenčine s hrdinom
V roku 1982 som nastúpil na základnú prezenčnú službu do Trebišova, zhodou okolností na vojenský útvar pomenovaný podľa kpt. Jána Nálepku. Po mesačnom „prijímači“ ma nechal predstúpiť pred plukom jeho politruk a spýtal, či autor tej knihy o Nálepkovi nie je môj otec. Na moju kladnú odpoveď mi doslova vydal príkaz, že mám otcovi oznámiť, aby sa do troch týždňov dostavil na besedu. Otec to rád vykonal a ja som sa mohol zúčastniť na slávnostnej večeri v dôstojníckej jedálni a na zvyšok víkendu som dostal vychádzku.
V trebišovskom útvare pôsobilo vtedy pod vedením čatára absolventa Petra Jurkoviča divadelný súbor, ktorý s moderne poňatou hrou o Nálepkovi žal úspechy na vojenských umeleckých súťažiach. Vystupoval v nej aj neskôr známy košický herec Ivan Krúpa. Tak som sa prvý raz dostal aj do Nálepkovho múzea v Smižanoch.
„Vrátil sa živý nielen v spomienkach ľudí, ale aj v prejavoch umeleckých diel,“ napísal môj otec pri jednom okrúhlom výročí v článku pre týždenník Slovo. „Nálepka ako úprimný vlastenec by bol určite bojoval proti všetkému zlému, čo sa vyskytlo na ceste našej spoločnosti do dnešných dní. Dal národu to najdrahšie - svoj život, no životom prekonal vlastnú smrť.“
 "Pin It")